Dobré správy

  • Soľba Kláštor v lese
    Ako dať život na ostrove? Ako postaviť kláštor uprostred hlbokého lesa, ďaleko obývaných miest- od nuly, na blate a skládke? A čo viac, zaviesť do lesa komunikáciu, postaviť 10 chrámov, založiť detský domov a strednú školu. Pricestujte do Nikolo-Soľbinského ženského kláštora v mestečku Soľba Jaroslavskej oblasti, v Rusku a na vlastné oči sa presvedčíte, že Bohu nie je nič nemožné.
    2019-11-11
  • Charbel Makhlouf
    Namáhate sa, aby ste zabezpečili dobrú budúcnosť sebe i svojim deťom. Nezabúdajte však na to, že pravé zabezpečenie budúcnosti tkvie v tom, že ich privediete do neba. Musíte dať deťom život. Jediný život je v Kristovi. Ponúknite im teda Krista. Ako im ho však môžete ponúknuť, ak on sám neprebýva vo vás?
    2019-09-09
  • Branislav Škripek
    Pomoc pre utečencov musí byť dobrovoľná a len v takej miere, v akej je schopná krajina reálne pomôcť a s tým, že pod našou strechou platia naše pravidlá. Ak toto nebude zachované, zarábame si na budúce problémy.
    2019-04-24
  • Patrik Daniška
    nezaškodí pripomenúť, že najdôležitejšími vychovávateľmi detí nie sú školy, ale rodičia. Dieťa nepatrí štátu! Škola preto musí rešpektovať právo rodičov na výchovu detí v súlade so svojim filozofickým a náboženským presvedčením. Hoci tento princíp je uznaný medzinárodným právom aj našimi zákonmi, prax býva niekedy iná.
    2018-09-03
  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Erik Stupka
Radosť ako nikdy predtým

Obul som si tenisky, zaviazal šnúrky a vybehol som von. Hlavou mi vírilo množstvo myšlienok – je to naozaj pravda, čo hovoria v správach? Čo sa môže stať? Mohla by fakt začať tretia svetová?! Mal som desať rokov, Američania a Rusi sa predbiehali, kto koľko vyrobí atómových hlavíc a keď som videl, že aj moji rodičia sú znepokojení, nebolo mi zrovna najlepšie...

Niekto povie, že desaťročný chlapec je ešte malý, aby pochopil dôležité otázky života, ale nie je to tak.

V tých dôležitých veciach majú deti jasno. A možno ešte jasnejšie ako dospelí. Čo bude so mnou, ak by som náhodou zomrel? Toto sa možno chalan, ktorý je v polke základky, bežne nepýta, ale ja som si tú otázku kládol. Kam by som išiel – do neba, či do pekla? Nevedel som presne, ale áčkom som si moc istý nebol.

Cez leto sme s bratom chodievali k starým rodičom na prázdniny. Naši si od nás trochu oddýchli a my sme spoznávali krásy Liptova a Levíc. A starkí zase spoznávali krásy starania sa o deti (ale to sme si my s bratom moc neuvedomovali). Keď sme boli u levickej starkej, stretávali sme často našu zbožnú tetu. Nie že by naši neboli zbožní, boli, ale teta bola ešte viac.

Niekedy sa ma pýtala zvláštne otázky, napríklad: Ako sa má tvoja duša, Erik? Alebo: Čo prežívaš teraz s Pánom Ježišom? Takýchto otázok som sa dosť obával, lebo som nikdy nevedel, čo mám povedať.

Naši boli veriaci a vštepovali nám základné pravdy o Bohu, takže v tom, že Boh je, som mal jasno. Postupne som si ale uvedomoval jednu vec, že nestačí len veriť, že Boh je, ale je potrebné niečo spraviť s tými všetkými zlými vecami, čo človek za svoj krátky život stihol porobiť. Že treba sa nejak zmieriť s Bohom a nie len zmieriť, ale docieliť to, aby ma Boh bral dokonca ako svoje vlastné dieťa. Tak to už bolo niečo! To by bola paráda! A preto prišiel kedysi Ježiš a zomrel na kríži, aby toto bolo možné aj pre mňa. Ááá – tu bol ten kľúč! Mal som len desať, ale tomuto všetkému som rozumel. Lenže ako na to? Čo by som mal spraviť?

Raz, keď sme boli opäť u babky v Leviciach, prišla ku mne znovu moja zbožná teta. Už som sa pripravoval na nejakú náročnú otázku, ale namiesto toho mi len povedala, že večer príde na návštevu ujo Karol (pozn. autora – meno je vymyslené, ktorý sa môže s nami modliť, aby sme mohli prijať Pána Ježiša do svojho srdca. Nevedel som presne, čo to znamená, ale vedel som, že to chcem, že to potrebujem a že to dá odpoveď na všetky tie otázky a obavy, ktoré som mal.

Poobede sme sa s chalanmi od susedov hrali na ulici a potom podvečer sme videli, ako teta na nás kýva, že poďte sem, ujo Karol už prišiel. Tak sme všetci prešli cez verandu obrastenú viničom do babkinej kuchyne a posadali si okolo starého stola na drevené lavice. Ja osobne som bol trochu nesvoj (ale podľa mňa sme boli tak trochu nesvoji všetci), lebo som vôbec nevedel, čo nás čaká a čo bude nasledovať.

Ujo Karol, ktorého sme videli prvý (aj posledný raz, nám potom rozprával evanjelium – dobrú správu o tom, ako v Ježišovi Boh ľuďom ponúka večný život. A že ten večný život získam tak, že získam Ježiša – uverím, že zomrel práve pre moje hriechy, aby za ne zaplatil a zmazal ich. A potom nás vyzval, ak toto všetko chceme, aby si kľakli na zem a modlili sa s ním.

Všetci sme si bez váhania kľakli a vtedy som sa modlil jednoduchú modlitbu, v ktorej som Bohu vyznal moje hriechy a pozval Pána Ježiša do svojho srdca. Žiadne blesky a hromy, stále sme boli v tej starej kuchyni a cítili sa trochu nesvoji. Ale v mojom vnútri sa niečo zmenilo.

Ujo Karol sa rozlúčil a odišiel, odišli aj chalani od susedov a ja s bratom som išiel tiež čoskoro spať. Ale na druhý deň ráno, keď som vstal, vedel som, že všetko je iné. Cítil som takú radosť, ako nikdy predtým! Dokonca väčšiu, ako keď som dostal na Vianoce tenisovú raketu. A vedel som, že patrím Bohu, že som jeho dieťa a že ak by sa hocičo stalo (napríklad aj s tými nešťastnými hlavicami), tak moje miesto bude naveky v nebi. Nie, nebola to len nejaká sugescia malého chlapca, bola to realita, ktorá trvá dodnes! A bude trvať naveky...


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium